Psychologička o duševnom zdraví žien: Mnoho žien sa trápi, ale nikomu o tom nepovedia, a nechajú to zájsť priďaleko

So psychologičkou Žanetou Migovou, ktorá stojí aj za instagramovým projektom @dobre_miesto , som sa porozprávala o živote počas pandémie, o rozdieloch medzi strachom a úzkosťou, o tom, prečo depresie trápia viac ženy, ako mužov, ale aj o tom, ako sa správne starať o svoje duševné zdravie.

• Ako sa ty, ako psychologička a zároveň žena, pozeráš na rok života v pandémii? Čo myslíš, že v ľuďoch (ženách) zmenila, odhalila, čo nám dala a vzala?

Presne tak ako sa pýtaš – tento rok nám veľa vzal ale aj dal. Nastala situácia, ktorá bola pre všetkých nová, a všetci sme sa jej museli prispôsobiť. Ako psychologička to vnímam tak, že ľudia museli nazrieť hlboko do svojich vnútorných zdrojov, aby to zvládli.

Čo je svojim spôsobom aj niečo, čo nám pandémia dala – objavovali sme nové, či staro-nové koníčky, spôsoby trávenia času, fungovanie vzťahov, práce, starostlivosť o seba. Zároveň nám toho ale pandémia veľa vzala.

Množstvo ľudí prišlo nečakane o svojich blízkych, o prácu, stabilný príjem, niektoré vzťahy a kamarátstva za ten rok ochladli. Čo si ale všímam je, že sa viac začína hovoriť o duševnom zdraví, prestáva byť tabu a ľudia si začínajú uvedomovať, že je rovnako dôležité, ako to fyzické.

Ako žena sa na rok v pandémii pozerám s pokorou a úžasom zároveň, pretože pre mňa to bol rok obrovských zmien, ktoré by vyzerali zrejme úplne inak, keby pandémia neprišla.

• Je prirodzené, že v dnešnej dobe máme obavy, pociťujeme strach. Kedy však môžeme pozorovať, že strach prekročil istú hranicu? Aký je rozdiel medzi strachom a úzkosťou?

Tak ako hovoríš, strach je prirodzenou súčasťou našich životov, a tak je tomu aj teraz počas pandémie. Za prekročenie únosnosti strachu môžeme považovať to, keď nám strach a naše obavy začnú zasahovať do nášho bežného života, začne nás to v niečom obmedzovať či o niečo nás okrádať.

Vtedy je dobré sa na niekoho obrátiť a nezostať v tom sama. Čo sa týka rozdielu medzi strachom a úzkosťou, oboje sú negatívnymi ľudskými emóciami, ktoré vyvolávajú nepríjemne situácie a sú spojené s neistotou a obavami.

Hlavným rozdielom medzi nimi ale je, že strach má jasný zdroj, vieme pri ňom určiť, čoho sa bojíme. Pri úzkosti to nevieme, nemá jasnú príčinu v daný čas, skôr nám dáva najavo, že sa niečo deje, ale nevieme konkrétne čo, a je nám nepríjemne.

• Depresie a úzkosti sú častejšie diagnostikované ženám ako mužom, prečo je to podľa teba tak? Vieme sa my ženy starať o svoje duševné zdravie?

Nemyslím si, že to je spôsobené tým, že sa my, ženy nevieme starať o svoje duševné zdravie, skôr, že mnoho žien sa trápi, ale nikomu o tom nepovedia a nechajú to zájsť priďaleko.

No tento rozdiel je hlavne spôsobený tým, ako my, ženy vnímame svet a ako prežívame rôzne situácie, s ktorými sa v živote musíme vysporiadať. Sme na veľa vecí citlivejšie ako muži a využívame odlišné zvládacie stratégie (čo sú stratégie nášho vyrovnávania sa so stresom, záťažovými situáciami, ktoré si vytvárame počas nášho života), ktoré sú nie vždy účinné a funkčné.

To ale neznamená, že muži depresiu nemávajú. V období dospievania, neskoršej dospelosti a starobe, ten rozdiel medzi výskytom depresie u mužov a žien nie je až taký veľký, ako v období medzi 25-45 rokom života.

Tu je ten rozdiel pravdepodobne spojený hlavne so sociálno-kultúrnymi vplyvmi, pretože v tomto veku sa ženy dostávajú do viacerých rolí – pracujúce ženy, matky, manželky, dcéry a podobne, a nemusia tú záťaž zvládnuť.

Aby som sa ale vrátila k tomu, či sa my ženy vieme starať o svoje duševné zdravie – v súčasnosti sa postupne zvyšuje povedomie o duševnom zdraví a možnostiach ako sa oň starať, a čoraz viac žien tak aj robí, čo je naozaj skvelé. Chcem všetkých povzbudiť k tomu, aby to nepodceňovali a starali sa o seba aj zvnútra.

• Ženám sa často odporúča, aby si „našli chvíľku pre seba“. Ako si ju zabezpečiť v čase pandémie, keď sú doma spolu celé rodiny a domov je školou a kanceláriou zároveň?

Toto môže byť niekedy veľmi ťažké, a pritom je tá chvíľka pre seba naozaj dôležitá. A to nie len počas pandémie, ale aj za normálnych okolností. Je to rovnako dôležité v partnerských vzťahoch ako aj pri deťoch – nájsť si tú chvíľku.

Vo vzťahoch, kde nie sú deti, je to určite oveľa jednoduchšie, no aj tu robí veľa ľudí chybu, že si ten čas sami na seba nevytvoria, pretože (najmä v začiatkoch) chcú byť stále spolu, čo sa často končí tým, že človek má pocit, že stráca sám seba.

Preto je od začiatku dôležité hovoriť o tom, kedy budeme mať ten čas bez seba, len sami so sebou, nastaviť si tie hranice a bez výčitiek to potom aplikovať. A podobne je to aj s deťmi, že už od začiatku, keď sú to schopné vnímať, ich k tomu viesť.

Učiť ich, že je normálne chcieť „chvíľku pre seba“, že aj oni ju mávajú, keď sa napríklad hrajú sami v izbe alebo trávia čas s kamarátmi. A že rovnako takýto čas potrebuje mama pre seba.

Deti sú ako špongie a nasávajú všetko, čo okolo seba vidia a všetko po nás opakujú. Keď im to bez kriku vysvetlíme a ukážeme, sami budú takúto „chvíľku pre seba“ možno chcieť , a skôr ju doprajú aj nám.

• U teba na instagrame @dobre_miesto som čítala zaujímavé info: Náš mozog nie je schopný prežívať trvalú radosť. Ako to funguje a prečo je to tak?

Túto vetu si pamätám ešte z prvého ročníka na vysokej škole, povedali nám ju niekedy v prvých týždňoch a úplne vo mne zarezonovala, pretože ľudia sa stále ženú za tým, aby boli šťastní, no zabúdajú na to, že to nie je trvalý stav, že naše nálady a emócie sa menia a je to tak v poriadku.

Radosť je emócia. A keď nejakú emóciu prežívame, dejú sa zmeny v našom tele, vyplavujú sa určité hormóny, mozog vysiela nejaké signály, máme nejaké fyzické prejavy. A všetko toto trvá len pár minút, potom to vyprchá, nemôže to trvať navždy.

Samozrejme človek môže byť dobre naladený, môže byť spokojný, môže byť pozitívny, ale emócie prežíva rôzne a každá jedna odznie, a pri nejakom podnete prichádza ďalšia a ďalšia.

• Pracuješ ako školská psychologička na gymnáziu. Čo je tvojou náplňou práce a čo napr. najviac trápi mladé dievčatá?

Hlavnou náplňou mojej práce je byť tam pre všetkých žiakov, ale aj ich učiteľov a rodičov. Predovšetkým ide o individuálnu prácu so žiakmi a skupinovú prácu s triedami.

Žiaci sa na mňa môžu obrátiť ak ich niečo trápi, ak prežívajú náročné obdobie alebo sa chcú napríklad o niečom poradiť či s niečím sa zdôveriť. Snažím sa pre nich byť oporou, sprevádzať ich tým a prípadne ich nasmerovať na ďalšiu odbornú pomoc, čo sa deje aj v spolupráci s rodičmi.

Čo sa týka mladých dievčat, najčastejšie ide o problémy spojené s dospievaním ako sú vzťahy, či už rodinné, kamarátske alebo romantické, potom vzhľad, postava a celkovo vzťah k samej sebe.

Časté sú aj otázky ohľadom budúcnosti, vysokej školy a kariéry či problémy s učením. Vyskytujú sa však aj náročnejšie témy týkajúce sa psychických ťažkostí ako depresie, úzkosti, poruchy spánku či poruchy príjmu potravy.